Empatia

Slovo empatia pochádza z gréčtiny a znamená silnú emóciu, vášeň. V dnešnom ponímaní sa empatiou myslí schopnosť jedného človeka vžiť sa do duševného stavu iného človeka. Vidieť jeho očami, počuť jeho ušami, cítiť jeho srdcom. Na základe tohoto vžitia vie vycítiť a pochopiť u toho druhého také emócie a stavy, ktoré tento človek nevyjadruje priamo a ktoré zákonite nevyplývajú zo situácie. Nie je empatia, keď predpokladáme, že rodičia budú zúriť ak im oznámime, že prepadneme z matiky.

Každému je ale jasné, že osobnosť nemôže opustiť samu seba a žiť na chvíľu životom inej osoby. Preto pri empatii nevychádzame zo seba do toho druhého, ale toho druhého prostredníctvom súzvuku a porozumenia vťahujeme do svojho vnútorného sveta.

Samotné vžívanie ešte neznamená empatiu. Stáva sa ňou až vtedy, keď zážitok spoločného naladenia s druhým vedome spracujeme a súvislosti, ktoré sme pochopili nejako pomenujeme a vysvetlíme si ich.

Protikladom empatie je projekcia - premietanie vlastného chápania a prežívania do druhého človeka. Ten nevystupuje ako jedinečná a samostatná bytosť, ale ako biele plátno na ktoré premietame seba samých. Najlepším príkladom takéhoto spôsobu myslenia je príslovie "Podľa seba, súdim teba." Kým empatia napomáha komunikácii, projekcia ju brzdí.

Na vznik empatie je potrebné, aby sme boli na toho druhého cieľavedome zameraní a sústredení. Toto úsilie je nevyhnutné pre empatické pochopenie druhého človeka. Bez neho sme schopní len povrchného poznania, pretože len výnimočne sa empatia môže prehĺbiť bez vynaloženého úsilia.

Empatiu znižujú naše vlastné neuspokojené potreby a pocit nepohody, pretože tieto pocity zameriavajú našu pozornosť na nás samých a ťažko sa vylaďujeme na "vysielacie vlny" druhého človeka. Keď sme hladní, smädní alebo unavení, ťažko sa dokážeme naplno sústrediť na to, čo nám druhý hovorí. Skôr myslíme na to, kde by sme sa nejedli alebo si oddýchli. Naladenosť na iného človeka tiež nie je možné udržiavať neobmedzene dlho. Po fáze "ponorenia sa" do sveta druhého človeka, je nevyhnutné "vynorenie sa" - vedomé spracovanie emócií vzniknutých pri empatii. V každodennom živote sa empatia uplatňuje automaticky a chápanie získané empatiou nebadane splýva s inými informáciami.

V súvislosti s úspešnou empatiou je potrebné si uvedomiť, že ak sa človek, ktorého chceme empaticky pochopiť uzavrie do seba a nechce dať nič zo svojho vnútra najavo, empatia sa nemôže rozvinúť. Keď ale druhý človek zistí, že sa ho usilujeme pochopiť preto, aby sme mu pomohli, potom sa túto vznikajúcu a prehlbujúcu empatiu nesnaží brzdiť uzatváraním sa do seba, ale usiluje sa spolupracovať. Je zraňujúce a nedostatočné, ak sa druhého snažíme pochopiť len na základe jeho vonkajšieho správania a prisudzujeme mu také motívy, ktoré sa vo všeobecnosti predpokladajú. Každý človek je jedinečný a má svoj vlastný vnútorný svet, kde nemusí platiť bežná logika. Empatia prejavujúca sa v bežnom živote má prirodzené hranice. Ľudia sa neusilujú o väčšiu empatiu, než akú si situácia vyžaduje. Bežne tiež neumožňujú iným ľuďom, aby ich empaticky vťahovali do svojho sveta.

Schopnosť empatie sa vyvíja postupne, v detskom veku je veľmi nízka. V období dospievania sa rýchlo vyvíja, ale vrchol dosahuje až v období dospelosti. Potom sa už vyvíja len málo, na starosť znova klesá. Empatia je spravidla vyššia u žien, u mužov sa vyvíja pomalšie a zastavuje sa skôr. Na schopnosť empatie spolupôsobí aj množstvo životných skúseností, prekonaných kríz a zmien prostredia, kontakty s inými kultúrami, časté pracovné stretnutia s ľuďmi, ale aj empatická schopnosť vlastných rodičov, od ktorých ju máme možnosť najlepšie odpozorovať.

Úloha empatie vo vzťahu k deťom je dôležitá najmä preto, lebo u detí sa sociálne zručnosti a reč ešte len vyvíjajú. Čím je dieťa mladšie, tým menej nám vie presne povedať ako mu je a čo ho trápi. Preto musia dospelí v kontakte s dieťaťom používať viac empatie a pozornejšie sledovať jeho správanie, ak chcú zistiť, čo presne sa dieťa snaží svojím správaním vyjadriť. Empatia sa dá u detí najlepšie rozvíjať pomocou hier. V nich možno upozorniť na túžby a priania iného dieťaťa, na jeho jedinečnosť. Nehodnotiaca a akceptujúca empatická atmosféra deťom umožňuje zaujať oceňujúci postoj k sebe. Byť empatický k druhému pomáha diaťaťu lepšie si uvedomovať aj svoje vlastné vnútorné pocity a myšlienky, sústrediť sa na doteraz len nejasne si uvedomované pohnútky.

Empatia v komunikácii zvyšuje zhodu medzi tým, čo jedna strana dá najavo a tým, ako to druhá strana pochopí. Odstraňujú sa ňou nedorozumenia, ktoré inak končievajú "tichou domácnosťou".

Podstata aktívneho empatického počúvania spočíva v tom, že príjemca sa pokúsi pochopiť, čo cíti odosielateľ. Potom sa podstatu pokúsi sformulovať vlastnými slovami, aby ho odosielateľ „spätne odsúhlasil“. Príjemca neposiela vlastný odkaz (radu, hodnotenie, príkaz, otázku). Aktívne počúvanie uľahčuje pokračovať v rozhovore, ktorý nie je ničím rušený. V nasledujúcom príklade sú uvedené dva rozhovory. Ako si iste všimnete, jeden smeruje k riešeniu, druhý skôr k vyhroteniu situácie.

Janko: Dnes sa s Tomášom nehrám. Nikdy nechce robiť to, čo ja.

Mamička: Akýsi si nahnevaný na Tomáša.

J: Samozrejme. Nikdy viac sa s ním nechcem hrať. Nepotrebujem takého priateľa.

M: Tak ťa nazlostil, že ho už nikdy nechceš vidieť.

J: Je to tak, ak však nebude mojím priateľom, nebudem sa mať s kým hrať.

M: A ty by si nechcel zostať sám.

J: Veru nie, myslím že by som sa s ním ešte raz mohol zahrať. Ale je ťažké sa na neho nehnevať. Je taký protivný.

M: Chcel by si s ním lepšie vychádzať, je však ťažké nehnevať sa na neho.

J: Predtým som sa na neho nikdy nehneval. Vtedy sa však stále hral to, čo som chcel ja. Teraz už nechce dovoliť, aby som bol šéfom ja.

M: Už nie je také ľahké ho ovplyvňovať.

J: Veru, už nie je malý škôlkár. Zato je s ním aj väčšia sranda.

M: Takého ho máš aj radšej.

J: Mám ho radšej, ale je ťažké nedirigovať ho tak, ako som si zvykol. Možno by sme sa menej hádali, keby som mu občas dovolil robiť to, čo chce on. Myslíš, že by sa to dalo?

M: Myslíš, že by pomohlo, keby si občas ustúpil.

J: Je to možné, skúsim to.

Janko: Dnes sa s Tomášom nehrám. Nikdy nechce robiť to, čo ja.

Mamička: Keby si ho nechcel len stále dirigovať, nemuseli by ste sa spolu hádať. (poučovanie)

J: Ale keď on je taký protivný, nikdy nechce robiť to, čo chcem ja.

M: Tak sa musíte nejako dohodnúť, choď a ešte to vyskúšaj. (rada)

J: Aj tak to nepomôže.